Veronka, Pavlínka, Andrejka, Simonka, Denis, Kerem, Miško, Renko a Nikolas pripravujú chlebíky. Krajce chleba treba natrieť maslom a obložiť kolieskami salámy a plátkami syra.

Detské rúčky sústredene pracujú a hlávky počítajú matematické príklady. Koľko krajcov chleba potrebujeme na jedenásť sendvičov? Koľko koliesok salámy na jeden? Koľko spolu? To isté so syrom. S obloženými chlebíkmi sa dá vymyslieť toľko príkladov. Sčítavať, odčítavať, násobiť, deliť. Kým sú chlebíky hotové, žiaci majú za sebou lekciu matematiky.

Deti zo segregovanej rómskej osady Rúbanka v Muránskej Dlhej Lúke počítajú s obloženými chlebmi oveľa zložitejšie príklady, než majú obvykle druháci. Ale to je spôsob, akým učí svoju triedu Monika Podolinská.

Chudobná slovná zásoba

Pre rómske deti z chudobných osád to bolo v škole ťažké aj bez pandémie koronavírusu. V jednoduchých chatrčiach väčšinou nemajú ani miesto, ani pokoj na učenie. Veľa rodín žije bez elektriny, ešte viac ich nemá ani tečúcu vodu. “Doma väčšinou hovoria po rómsky,” vysvetľuje Monika Podolinská. “Preto deti pri nástupe do školy neovládajú slovenčinu.

Monika si uvedomila, že jej žiakom najviac chýbajú zážitky. A možno raňajky. Keď sú chlebíky hotové, aj ona zje ten svoj. Kým trieda raňajkuje, rozprávajú sa o svete. Deti majú veľa otázok. Jedia a ani si neuvedomujú, že sa vlastne učia.

Varenie a učenie

So svojimi žiakmi Monika rada varí.

“Pri varení sa deti naučia veľa nových slov v slovenčine, ale aj ako dodržiavať hygienu, ako počítať alebo ako zostaviť rozpočet na jedlo. Žiaci pestujú zeleninu v záhradke na školskom dvore a starajú sa o izbové rastliny v triede.” Na jeseň tlačili kyslú kapustu. Pred Vianocami narobili klobásu a z vlastnej kapusty varili tradičnú kapustnicu.

Monika a jej trieda často cestujú do najbližšieho mesta, Revúcej. “Chodíme do múzeí, galérie a do reštarurácie.” Rómske rodiny obvykle na výlety nechodia. Niekedy Monika pozve deti na návštevu k sebe alebo k svojej mame. Jej mama býva na ôsmom poschodí a treba tam ísť výťahom – čo je pre deti ďalšia nova skúsenosť. Keď má niektorý zo žiakov narodeniny, pozve ho Monika aj s jeho mamou do kaviarne na kávu a koláč. Pre väčšinu detí je to jedna zo zriedkavých príležitostí mať mamu iba pre seba.

Dištančné vyučovanie bez elektriny?

Začiatkom apríla sa deti po troch mesiacoch dištančného vzdelávania vrátili do školy. Kvôli pandémii koronavírusu boli školy na Slovensku zatvorené, niektorí žiaci boli na domácom vzdelávaní takmer celý rok. Keď zatvorili aj školu v Muránskej Dlhej Lúke, Monika si uvedomila, že dištančné vzdelávanie cez internet bude nerealizovateľné, keďže niektoré deti nemajú doma ani len elektrinu, a nieto ešte internetové pripojenie. Preto pripravila pracovné listy a rozniesla ich do rodín. Neskôr začala deti doučovať u nich doma. “Bolo to pekné. Často ma tam čakali raňajky alebo obed. Ale potom sa niekoľko obyvateľov osady nakazilo koronavírusom a návštevy som musela zastaviť.” Za vlastné peniaze kúpila deťom smartfóny a začala učiť cez telefón.

Momentálne je situácia v osade Rúbanka lepšia a Monika môže opäť chodiť do rodín. Tak ako dnes k Pavlínke. Rodina býva v jednoduchom dvojizbovom domčeku bez elektriny.

Podľa prieskumu Inštitútu vzdelávace politiky nemalo počas pandémie 128 000 detí žiadny prístup k dištančnému vzdelávaniu. To je 18,5 % žiakov základných a študentov stredných škôl. 52 000 z nich nedostávalo ani pracovné listy. Prieskum, ktorý realizovala organizácia Eduroma, ukázal, že 70 % detí zo segregovaných rómskych komunít nemalo počas prvej vlny pandémie na jar 2020 prístup k žiadnej forme vzdelávania.

V jame po baníkoch

Keď vlani pandémia koronavírusu zasiahla aj Rudňany, starosta Rastislav Neuvirth pustil vodu obyvateľom Zabíjanca zadarmo. Toto vylepšenie hygienických štandardov malo pomôcť zastaviť šírenie vírusu.

Odstup? Nemožné!

Dve miestne rómske ženy, Darina Pačanová a Helena Dunková, ktoré sú zapojené do projektu Asociácie pre kultúru, vzdelávanie a komunikáciu (ACEC), každé ráno pumpu poctivo dezinfikujú. Je krátko pred deviatou a obyvatelia osady sa už zoradili pri pumpe s farebnými plastovými nádobami v rukách. Členovia Rómskej občianskej poriadkovej služby sa ich dohováraním aj krikom pokúšajú presvedčiť, aby dodržiavali dvojmetrové rozostupy. Takmer bez úspechu.

• Niektorí ľudia síce majú na tvárach viac či menej čisté textilné rúška – ale ako si ich majú poriadne oprať len v rukách a studenej vode?
• Ako si bez tečúcej vody majú pravidelne umývať ruky?
• Ako môžu dodržiavať odstup v preplnených chatrčiach?

Na tomto mieste je dodržiavanie opatrení proti šíreniu koronavírusu nemožné.

Darina a Helena sa nevzdávajú. Vysvetľujú, prikazujú, kričia. Vyžadujú dodržiavanie pravidiel. Keď sa skupina mužov vrátila z fušky v Česku nelegálne cez zelenú hranicu a bez dodržania povinnej štátnej karantény, Helena zavolala políciu, aby komunitu ochránila pred potenciálne nakazenými covidom-19. Neskôr is musela zavolať políciu pre seba – aby ju ochránila pred nahnevanými susedmi, ktorí ju chceli napadnúť za to, že zradila vlastných ľudí.

Jediný teplomer

Darina a Helena sú babice. V organizácii ACEC absolvovali špeciálny tréning a teraz dokážu pomôcť rodiacim ženám, ktoré sa nestihnú dostať do nemocnice. Dohliadajú na správnu životosprávu tehotných a čerstvým mamičkám vysvetľujú, ako sa starať o bábätko. Pretože veľa Rómov zo Zabíjanca neovláda dokonale slovenčinu, je to Helena, kto volá sanitku, keď niekto potrebuje rýchlu zdravotnú pomoc.

Ona vlastní aj jediný teplomer v Zabíjanci.

Lepšie za komunizmu

Darina a Helena sú päťdesiatničky. Ešte si pamätajú komunizmus. Vtedy mali všetci Rómovia zo Zabíjanca zamestnanie. Žilo sa lepšie. “Moja generácia si ešte pamätná normálne časy,” vysvetľuje Darina.

Dnes sú takmer všetci obyvatelia Zabíjanca nezamestnaní. Ale každý niečo robí. Ženy nosia vodu, varia, perú a vešajú prádlo na dlhé šnúry hneď vedľa čmudiacich piecok. Muži nosia drevo, pília ho, stavajú múry nových chatrčí, perú koberce, opravujú strechy… Azda nikto nemôže uveriť tomu, že deti narodené v tomto prostredí majú do života rovnaké šance ako deti zo strednej vrstvy.

Teraz, cez pandémiu, sa nerovnosť ešte prehĺbila. Vyučovanie cez internet? Iný vesmír. Ak sa aj k žiakom nejako dostanú pracovné listy, kto im pomôže s ich vypĺňaním. Ich rodičia, ktorí ledva skončili pár tried základnej školy, na to väčšinou nestačia.

Sústreďte sa na vzdelanie!

Darina otvorene hovorí, že skončila len základnú školu. Prvé dieťa mala v šestnástich. “Veľmi som sa chcela stať krajčírkou. Ale nikto ma v tom nepodporoval. Moji rodičia boli farmári. Nepovažovali vzdelanie za dôležité.” Darina teraz hovorí mladým dievčatám, aby neotehotneli priskoro. Aby sa sústredili na vzdelanie a nezničili si budúcnosť predčasným tehotenstvom.

Martina Kráľovičová (37) z Hrabušíc pracuje ako zdravotná sestra na detskej JIS-ke v nemocnici v Spišskej Novej Vsi. Je Rómka a vypočula si tam už všeličo. Otec malej pacientky sa raz toľko rozčuľoval, že on platí dane a odvody a za ne sa na nemocničných posteliach vyvaľujú Rómovia, až to nevydržala a povedala: „Dúfam, že vám nevadí, že sa Rómka bude starať o vašu dcéru.“

Štrnásťročná pacientka jej raz povedala, nech k nej na izbu nedajú žiadneho Róma, lebo ich nemá rada. „Vieš, kto ťa už dvanásť hodín ošetruje?“ Martina hovorí, že sa nikdy nedá. Na strednej zdravotnej škole to bolo také isté. Bola tam jediná Rómka a ako prvá odpovedala z každého predmetu. Naopak: keď začala pracovať v nemocnici, Rómovia ju niekedy obviňovali, že žije ako „biela“ a už viac medzi nich nepatrí.

Diskriminácia v Hrabušiciach

Hoci sa mnohým hrabušickým Rómom darí a majú pekné nové domy, stále nie je zvykom, aby si ich stavali inde ako na mieste bývalej osady. Nikto z dediny im totiž dom či pozemok nepredá. Nikto z dediny im totiž dom či pozemok nepredá. Cestoviny, paštéta, jahody v konzerve, múka, šošovica. Rómsku rodinu nikto nechce za suseda.

Cestoviny, paštéta, jahody v konzerve, múka, šošovica. Aj to je obrovská pomoc pre obyvateľov rómskej osady v Kojaticiach na východnom Slovensku. Balíčky s jedlom spolu s dezinfekčnými potrebami stoja v rade v komunitnom centre organizácie Človek v ohrození (ČVO). Dvesto obyvateľov osady sa pandémiu snaží prežiť, ako najlepšie vie.

Ako však majú dodržiavať zvýšenú hygienu, keď berú vodu z prameňa pod lesom? „Snažíme sa o prevenciu. Distribuujeme im letáky v rómskom jazyku, rúška, hygienické potreby a bandasky na vodu s kohútikom,“ vysvetľuje Mária Lichvárová. Do osady nesie aj nové úlohy pre žiakov druhého stupňa. Vyzbiera tie, čo majú byť dnes hotové.

Jednoduchá práca, nízky príjem

Pandémia zastihla týchto ľudí v chatrčiach bez vody, časť nemá ani elektrinu. Internet si môže dovoliť jedna rodina. Väčšina chatrčí stojí na nevysporiadaných pozemkoch. Realizovali tu projekt svojpomocnej výstavby domčekov. Klienti si rok sporili, potom dostali úver v banke, dlhodobý prenájom pozemku od obce a za približne 12 000 eur si sami stavali domčeky.

Úvery teraz splácajú 8 až 12 rokov. Kto mohol, pustil sa do toho. „No ak má nejaká rodina príjem 108 eur, nemôže si 80 eur z toho sporiť,“ argumentuje Mária Lichvárová. Väčšina Rómov v Kojaticiach žije zo sociálnych dávok, čo je 64 eur na osobu alebo 108 eur na pár a po 20 eur prídavkov na deti. Väčšina ešte robí verejnoprospešné práce a dostáva k tomu niečo cez 60 eur navrch. No opatrenia proti šíreniu koronavírusu tieto práce zastavili. Ľudia prakticky prišli o polovicu príjmu. V 21.